1.apríl – medzinárodný deň vtákov

 

Keď sa po zime začnú v prírode ozývať vtáčie hlasy, je to krásne znamenie blížiacej sa jari. Menej príjemné už je, keď sa susedov kohút o tretej ráno rozhodne zobudiť spachtošov. Ale situácia, keď si červený kohút sadol na niektorú strechu v drevenej dedine, to už nešlo o nepríjemnosti, to hrozila katastrofa. Požiar sa totiž zriedkavo „zdržal“ iba na jednej streche. Keď sa chytili (dobre vysušené) drevené šindle na streche, odskakovali ďaleko a zapaľovali strechy susedných domov i hospodárskych stavieb. Najhoršie to bolo pred letom, keď boli humná prázdne a oheň nič nedusilo.

Príčinou častých požiarov v obciach bol spôsob varenia a kúrenia. Najčastejšie sa využívali otvorené ohniská, pece a sporáky, ktoré sa rôzne kombinovali. V takzvaných čiernych izbách sa dym po vykurovaní chlebovej pece držal pod stropom a von vychádzal cez dvere alebo otvor v strope. Zdokonalením bolo odvádzanie dymu dymníkom nad ohniskom do podstrešia. Oravské zrubové domy nemali komín. Dymníky (neskôr rúry sporákov) boli na povale ukončené „pieckou“, ktorá zachytávala iskry z ohňa. Cez ňu dym stúpal do podstrešia (využívala sa preto aj na údenie potravín) a vychádzal cez šindle alebo vetracie otvory v štíte strechy.

Vzhľadom na časté požiare v obciach vydávali úrady už od polovice 18. storočia rôzne nariadenia, ktoré sa snažili zamedziť požiarom zmenou stavebných materiálov, spôsobom zástavby, zriaďovaním požiarnych studní či organizovaním hasičských spolkov. Časté opakovanie nariadení svedčí o tom, že sa uplatňovali nedôsledne.

Významným protipožiarnym opatrením bol  ohňový patent, vydaný 21. augusta 1751 kráľovnou Máriou Teréziou. Obsahoval 30 článkov, ktoré možno považovať v oblasti požiarnej ochrany za prielomové – formulovali zásady pri výstavbe domov, základné zásady hasenia požiarov, službu nočných hliadok i povinnosť vybaviť obce zvonicami.
Funkciou zvoníc bolo upozorňovanie pred nebezpečenstvom, upozorňovanie na požiar a zvolávanie na jeho hasenie, oznamovanie času, oznamovanie úmrtia niekoho z dediny či  zvolávanie na modlitbu a bohoslužby.
Na dedinách sa zvonice stavali najčastejšie z dreva, zriedkavejšie boli zvonice murované alebo kombinované. Ich veľkosť a tvar určovali regionálne zvyklosti, ale aj  majetkové pomery. Niekedy sa na nich objavil kohút ako symbol požiaru, ale aj bdelosti.

V Múzeu oravskej dediny sa nachádzajú dve zvonice. Prvá z nich tvorí dominantu vstupnej časti – „Dolnooravského rínku“. Je to kópia barokovej zvonice z roku 1860 zo Záskalia.
Pozostáva z dvoch častí. V spodnej murovanej časti bol obecný archív a požiarna zbrojnica. V drevenej doskovej nadstavbe sa nachádza zvon z Kraľovian. Strecha zvonice je stanová a jej konštrukcia prechádza do cibuľovitého tvaru. Na vrchole je pripevnený kovový kohút.

 

 

 

 

Veľkú variabilitu veľkosti a tvarov zvoníc, potvrdzuje drevená zvonička z Rabčíc v časti múzea „Goralské lazy“. Konštrukciu zvonice tvorí stĺp s rázsochou v ktorej je upevnený zvon, krytá je kužeľovitou šindľovou strieškou.
Zvon umiestnený v zvonici má zaujímavý vlastný príbeh. Pochádza z dreveného kostola z Habovky, ktorý bol v roku 1813 zničený povodňou. Po osemdesiatich rokoch zvon objavil miestny roľník pri oraní. Habovčania ho dali preliať a na plášť zvona dali po latinsky napísať jeho osudy. V preklade text znie:
”Liaty 1666.
Pochovaný 1813.
Nájdený 1895.
Preliaty1898.“

Autor: Marianna Janoštínová, 1.4.2020