Vianočné e-koledovanie

by Muzeum oravskej dediny

Vianočné e-koledovanie

Tím Pápežských misijných diel v našom múzeu nakrútil klip, prostredníctvom ktorého vám chce zakoledovať a popriať všetko dobré, veľa požehnania pre vaše rodiny a príbytky:

Viac informácií: https://www.misijnediela.sk/vianocne-e-koledovanie/

by Muzeum oravskej dediny

Krajinu na chvíľočku zastavíš, život nie

Predstavujeme Vám najnovšie prírastky na našom gazdovstve.

Biele kozliatko už je dobre zabývané
– prišlo na svet vo februári.

Dvojčatá sa prihlásili na Veľkonočnú nedeľu.
Ešte sú hanblivé, ale jesť im chutí.

by Muzeum oravskej dediny

Veľká noc

K sviatkom Veľkej noci sa viaže veľké množstvo cirkevných obradov, ale tak isto veľa tradičných obyčajov, ktoré súviseli s príchodom jari a začiatkom jarných prác na gazdovstvách.

Veľkonočné sviatky, ako najvýznamnejšie sviatky cirkevného roku, sú oslavou Kristovho umučenia a zmŕtvychvstania, prechodom zo smrti hriechu do nového života.  Cirkevné slávenia sa líšili podľa vyznania. Orava bola z konfesionálneho hľadiska pomerne jednoliata. Väčšina obyvateľov bola rímsko-katolíckeho vyznania. V 17. storočí načas prevládlo evanjelické vierovyznanie, ktoré sa udržalo v niekoľkých obciach na dolnej Orave, najmä pod vplyvom zemianstva. V katolíckych obciach predchádzalo veľkonočným sviatkom štyridsaťdňové obdobie pôstu, kedy sa nejedlo mäso a nekonali hlučné zábavy ani svadby. Toto obdobie vrcholilo Veľkonočným trojdním pred Veľkonočnou nedeľou. V evanjelických obciach sa svätil ako najväčší sviatok Veľký piatok – deň smrti Ježiša Krista.

Symbolmi Veľkej noci boli oheň, voda, nové ratolesti stromov a vajíčka – symbolizovali očistu, zdravie a nový život.

Vo väčšine oravských dedín, obvykle na smrtnú nedeľu (druhá nedeľa pred Veľkou nocou) vynášali dievčatá Morenu (Murjenu, Marmurjenu). Bola to slamená figurína, ktorá predstavovala chorobu, smrť, dlhú zimu. Poobliekali ju do ženských šiat a  vyniesli na dolný koniec dediny. Tam ju zobliekli a snop slamy zapálili a hodili do potoka.

Ďalšou – Kvetnou nedeľou sa začínal veľký týždeň. Pri sv. omšiach sa svätili vŕbové ratolesti (maňurky), ktoré doma založili za kríž, svätý obraz či hlavný trám ako ochranu príbytku a rodiny. Niekde spálili kúsok vetvičky v peci počas búrky. Pridávali ich aj do obilia alebo zemiakov na siatie.

K veľkonočnému trojdniu sa tiež viazali rozličné obyčaje. Na Zelený štvrtok sa po začiatku sv. omše „zaväzovali zvony“, ktoré sa až do obradov vzkriesenia na Bielu sobotu odmlčali, rovnako ako organy v kostoloch. Ranné, poludňajšie a večerné zvonenie nahrádzali miništranti, ktorí obchádzali dedinu s rapkáčmi a klepkáčmi. V mnohých obciach sa tento zvyk udržiava dodnes.

Na Veľký piatok pred svitaním sa ľudia chodievali umývať do potoka (či sa doma umývali potočnou vodou, ktorú priniesla vo vedre gazdiná), lebo v tom čase mala mať voda liečivú moc. V niektorých dedinách k tomu odriekali aj veršík, napr.:
„Vodička, vodička, buď taká čistá, ako krv pána Ježiša Krista“ (Oravská Jasenica) alebo
„Vodička čistá od Pana Krista, umyla si brehy rieky, korene, umyže i mňa, hriešne stvoreňe“ (Zubrohlava).
V tento deň bolo zvykom aj brodiť na potoku kone, aby mali zdravé a silné nohy, a strihali im hrivy a chvosty, aby boli hustejšie. Tak isto sa zvykli značkovať ovce a kastrovať dobytok, lebo verili, že sa im rýchlejšie zahoja rany. V niektorých dedinách sa na znak Kristovho umučenia krútili povrazy z ľanovej priadze a plietli pastierske biče.

Na Bielu sobotu sa venovala pozornosť očiste: bielili sa podstienky domov, niekde sa zakladal v peci nový oheň , na ktorom pripravovali veľkonočné jedlá.

Všimli ste si, že nespomíname veľké upratovanie? To je novodobá tradícia spojená s veľkým životným priestorom a veľkým množstvom vecí, ktorými ho zapĺňame. Tá troška životného priestoru v dreveniciach s jednoduchou a nevyhnutne potrebnou výbavou, s tým najskromnejším šatníkom (o obuvi a doplnkoch nehovoriac) sa ľahko poupratovala každú sobotu.

Vrcholom sviatkov bola nedeľná sv. omša spojená so svätením pokrmov, ku ktorým patril chlieb, šunka, vajcia, prípadne čistý koláč. V chudobnejších rodinách varili jednoduchú kapustnicu so zemiakmi alebo cestovinami.

No a veľkonočný, teda kúpací pondelok predstavoval zas najveselšiu časť sviatkov. V tento deň chlapci chodievali kúpať, či polievať rovesníčky. Toto polievanie bolo symbolicky ochranným a liečebným úkonom a malo im zabezpečiť zdravie. Nebola to celodenná (zárobková) záležitosť ako dnes – kúpanie muselo byť skončené tak, aby všetci stihli na veľkú omšu. Veľakrát však nadobudlo aj drsné podoby. Počasie v marci a apríli nebývalo na Orave teplé, a tak kúpanie dievčat v potoku, či štedré polievanie studničnou vodou, prinieslo neraz skôr chorobu ako garanciu zdravia. Tam, kde chodili po rodine a po susedoch kúpať mladší ženatí muži, začali postupne používať doma vyrobené voňavé vody z macerovaných kvetov a brezovej vody, po vojne sa už používali kupované parfumy.

Chlapci si za polievanie vyslúžili vajíčko, ak bolo maľované, tak veľmi jednoducho, zvyčajne len povarené s prírodnými farbivami. Niekde ich odmieňali drobným peniazom, inde zas chlapci po obede obchádzali okúpané dievčatá a vyberali slaninu – časť z nej zjedli (ej veruže to bola pochúťka po dlhom pôste), časť predali a za utŕžený peniaz zorganizovali zábavu.

Na ďalší deň,  šibací utorok, sa zas dievčatá oplácali chlapcom pondeľňajšie kúpanie. Šibaním sa usilovali zabezpečiť mládencom rast, zdravie a silu na celý rok. A veru neoberali, ak sa skupine dievčat podarilo lapiť chlapca samého, ten veru poriadne pocítil ich želanie korbáčmi.

Nie je možné na tomto mieste popísať nejaké všeobecné zvyky na Orave. Pretože ak o nárečiach platí „čo dedina to reč iná“, to isté platí o zvykoch. Tie sa tiež líšili, a to nielen v jednotlivých dedinách, ale menili a vyvíjali sa s plynutím času. Niektoré zanikli, niektoré pretrvali dodnes a vznikli celkom nové. A niektoré sa nám možno na budúci rok podarí zbavené rúška znovu predstaviť návštevníkom nášho múzea.

Autor: Marianna Janoštínová, 11.4.2020

by Muzeum oravskej dediny

1.apríl – medzinárodný deň vtákov

Keď sa po zime začnú v prírode ozývať vtáčie hlasy, je to krásne znamenie blížiacej sa jari. Menej príjemné už je, keď sa susedov kohút o tretej ráno rozhodne zobudiť spachtošov. Ale situácia, keď si červený kohút sadol na niektorú strechu v drevenej dedine, to už nešlo o nepríjemnosti, to hrozila katastrofa. Požiar sa totiž zriedkavo „zdržal“ iba na jednej streche. Keď sa chytili (dobre vysušené) drevené šindle na streche, odskakovali ďaleko a zapaľovali strechy susedných domov i hospodárskych stavieb. Najhoršie to bolo pred letom, keď boli humná prázdne a oheň nič nedusilo.

Príčinou častých požiarov v obciach bol spôsob varenia a kúrenia. Najčastejšie sa využívali otvorené ohniská, pece a sporáky, ktoré sa rôzne kombinovali. V takzvaných čiernych izbách sa dym po vykurovaní chlebovej pece držal pod stropom a von vychádzal cez dvere alebo otvor v strope. Zdokonalením bolo odvádzanie dymu dymníkom nad ohniskom do podstrešia. Oravské zrubové domy nemali komín. Dymníky (neskôr rúry sporákov) boli na povale ukončené „pieckou“, ktorá zachytávala iskry z ohňa. Cez ňu dym stúpal do podstrešia (využívala sa preto aj na údenie potravín) a vychádzal cez šindle alebo vetracie otvory v štíte strechy.

Vzhľadom na časté požiare v obciach vydávali úrady už od polovice 18. storočia rôzne nariadenia, ktoré sa snažili zamedziť požiarom zmenou stavebných materiálov, spôsobom zástavby, zriaďovaním požiarnych studní či organizovaním hasičských spolkov. Časté opakovanie nariadení svedčí o tom, že sa uplatňovali nedôsledne.

Významným protipožiarnym opatrením bol  ohňový patent, vydaný 21. augusta 1751 kráľovnou Máriou Teréziou. Obsahoval 30 článkov, ktoré možno považovať v oblasti požiarnej ochrany za prielomové – formulovali zásady pri výstavbe domov, základné zásady hasenia požiarov, službu nočných hliadok i povinnosť vybaviť obce zvonicami.
Funkciou zvoníc bolo upozorňovanie pred nebezpečenstvom, upozorňovanie na požiar a zvolávanie na jeho hasenie, oznamovanie času, oznamovanie úmrtia niekoho z dediny či  zvolávanie na modlitbu a bohoslužby.
Na dedinách sa zvonice stavali najčastejšie z dreva, zriedkavejšie boli zvonice murované alebo kombinované. Ich veľkosť a tvar určovali regionálne zvyklosti, ale aj  majetkové pomery. Niekedy sa na nich objavil kohút ako symbol požiaru, ale aj bdelosti.

V Múzeu oravskej dediny sa nachádzajú dve zvonice. Prvá z nich tvorí dominantu vstupnej časti – „Dolnooravského rínku“. Je to kópia barokovej zvonice z roku 1860 zo Záskalia.
Pozostáva z dvoch častí. V spodnej murovanej časti bol obecný archív a požiarna zbrojnica. V drevenej doskovej nadstavbe sa nachádza zvon z Kraľovian. Strecha zvonice je stanová a jej konštrukcia prechádza do cibuľovitého tvaru. Na vrchole je pripevnený kovový kohút.

Veľkú variabilitu veľkosti a tvarov zvoníc, potvrdzuje drevená zvonička z Rabčíc v časti múzea „Goralské lazy“. Konštrukciu zvonice tvorí stĺp s rázsochou v ktorej je upevnený zvon, krytá je kužeľovitou šindľovou strieškou.
Zvon umiestnený v zvonici má zaujímavý vlastný príbeh. Pochádza z dreveného kostola z Habovky, ktorý bol v roku 1813 zničený povodňou. Po osemdesiatich rokoch zvon objavil miestny roľník pri oraní. Habovčania ho dali preliať a na plášť zvona dali po latinsky napísať jeho osudy. V preklade text znie:
”Liaty 1666.
Pochovaný 1813.
Nájdený 1895.
Preliaty1898.“

Autor: Marianna Janoštínová, 1.4.2020